júl 062018
 
Viac o mne

Andrej Brník

Mám rád to čo robím a čo robím sa snažím robiť na 100%. Niekedy je to so mnou síce na nevydržanie, ale aj napriek tomu si myslím, že som celkom spoločenský.
Viac o mne

Michal Ďuriš (24) je filmový režisér zo Slovenska. Pochádza z alternatívnej divadelnej rodiny, ktorá formovala jeho záujem o umenie už v rannom veku. V roku 2014 bol prijatý na magisterský odbor – filmovú a televíznu réžiu na akadémii múzických umení v Bratislave. V Karlových Varoch bol zaradený so svojím filmom do kategórie top 10 filmov Prvého podania ako jediný zo Slovenska a z Česka.

Ako režisér máš za sebou študentské a krátkometrážne filmy. Tvoja novinka Hrejivá komédia o depresii, šialenstve a nesplnených snoch nie je výnimkou. Baví ťa viac točiť krátkometrážne filmy alebo to berieš ako prípravu na väčší projekt?

,,V podstate oboje. Vždy je to príprava na väčší projekt ale veľmi ma baví nakrúcať krátke filmy. Často je to omnoho ťažšie ako natočiť celovečerný film. Pretože sa musíš snažiť všetko obsahovo koncentrovať do krátkych minút a nemáš čas na žiadnu vatu.

Samotný názov filmu napovedá, že v ňom budú prvky komédie. Pod pojmami depresia a šialenstvo si ale ťažko predstaviť zábavu. Ako náročné bolo do filmu vniesť humor, aby sa divák vo výsledku necítil dotknutý?

,,Ono to veľmi záleží. Ja osobne nemám rád filmy, pri ktorých presne vieš, či pozeráš komédiu, drámu a podobne. Moje najobľúbenejšie filmy sú tiež podobného rázu. Páči sa mi na tom, že ak je človek cynický, dokáže sa zasmiať a keď je človek sentimentálny, tak je vo výsledku pohoršený.

Kto ti pomáhal s prípravou tejto snímky?

,,Podporil ma audiovizuálny fond a nejaké financie boli aj zo školy.

Čo bolo z tvojho pohľadu na celom natáčaní najťažšie a ako dlho trvalo?

,,Asi dotiahnuť niektoré scény z hereckého a režisérskeho hľadiska, aby to bolo presne ako chceš. A potom skombinovať časy s hercami a využiť naplno celý deň. Máš zaplatenú techniku, hercov, priestory, vždy je to veľmi náročné skombinovať. Samotné natáčanie trvalo 6 dní.

Ako si sa dostal ku Adriánovi Jastrabovi?

,,Máme veľa spoločných známych z Banskej Bystrice a keď som začal riešiť kasting, skloňovalo sa jeho meno. Adrián narozdiel od iných hercov vstúpil do natáčania až v priebehu. Dokázal sa však perfektne aklimatizovať a veľmi sme si rozumeli.

Miško prišiel na rozhovor so zaujímavým predmetom (viď foto). Čo to je za ,,tyčku” a prečo ju má? Viac v nahrávke.

      Michal Ďuriš o predmete, s ktorým prišiel na rozhovor

Podarilo sa ti na festivale vidieť aj iné prezentované filmy?

,,Videl som filmy kolegov z mojej kategórie, ale pre nabitý program, ktorý tu máme je to veľmi náročné stihnúť.

Máš už v pláne natáčanie ďalšieho filmu, a ak áno, o čom bude?

,,Samozrejme, momentálne sa nachádzame v predprodukčnej fáze natáčania celovečerného filmu. Bude zasadený do deväťdesiatych rokov a sleduje rodinu na periférii väčšieho mesta. Bude zložený z viacerých dejových liniek a celkovo mapuje atmosféru postkomunistickej krajiny, ktorá prešla do pseudodemokratickej. Nie je to však hlavnou dominantou filmu, skôr je to tam prítomné a slúži na zvýraznenie dobovej atmosféry. Hlavnou témou bude ale ľudský život, ich strachy, radosti, žitie a znovu-nadobúdanie konceptu slobody.

Inšpirovali ťa pri tvorbe aj snímky ako Únos a Mečiar, alebo si tento námet vytváral nezávisle od seba?

,,Koncept som mal už predtým a vznikalo to nezávisle. Ten film by fungoval aj vtedy, ak by som z neho vymazal všetky politické kontexty, taktiež to funguje na psychologickej báze, ale je to tam ako kulisa.

V posledných rokoch sa začali vytvárať aj u nás originálne celovečerné snímky a začína sa do nich aj investovať. Vnímaš to podobne?

,,Určite áno. Už len samotný počet filmov, ktoré vznikajú rapídne stúpa. Takže áno, začína sa do toho investovať.

Bol by si ochotný natočiť film aj pre komerčnú televíziu, respektíve pre kohokoľvek?

,,Trochu to súvisí aj s touto tyčou, ktorú so sebou nosím. Zmenil som si prácu aj z toho dôvodu, že nechcem a nebudem natáčať komerčne. Vôbec ma to nenapĺňa, naopak ma to ničí a ja potrebujem mať tvorivú slobodu. Čiže by to veľmi záležalo od témy a rovnako aj od toho, akú tvorivú slobodu by som mal.

Pri natáčaní vychádzaš z reálneho života alebo je to skôr fikcia?

,,Určite z reálneho života. Niekedy dokonca zámerne vyvolávam situácie, ktoré potrebujem dostať do filmu aby som mal referenciu.

Spomínal si, že máš rád skôr európsku produkciu, platí to celoplošne? Môžeš menovať filmy a režisérov, ktorých obľubuješ?

,,Z režisérov je to určite Andrej Tarkovskij alebo Richard Linklater, ktorý prišiel do Karlových Varov. Z filmov mám veľmi rád Gummo z roku 1997.

Keď sme pri Linklaterovi, svoj film Chlapčenstvo nakrúcal dvanásť rokov. Vedel by si si predstaviť, že by si v budúcnosti pracoval na podobnej snímke?

,,Viem si to predstaviť, pretože mám rád, keď môžem film natáčať s istými odstupmi. Vždy si potom sadnem, pozriem sa čo som natočil a premyslím si jednotlivé scény.

foto: Dominika Petráková, Jakub Kňažko

text, edit: smarty, Michal Horváth

júl 042018
 
Viac o mne

Andrej Brník

Mám rád to čo robím a čo robím sa snažím robiť na 100%. Niekedy je to so mnou síce na nevydržanie, ale aj napriek tomu si myslím, že som celkom spoločenský.
Viac o mne

Tono Stano (58) patrí medzi 10 najlepších fotografov na Slovensku. Narodil sa v Zlatých Moravciach a študoval na FAMU v Prahe. Preslávil sa predovšetkým portrétmi slávnych celebrít a osobností, akými sú Morgan Freeman, Miloš Forman či Scarlett Johansson. Od roka 1994 je neoddeliteľnou súčasťou filmového festivalu v Karlových Varoch. Okrem iného je tiež autorom hlavnej ceny festivalu, ktorú organizátori udeľujú pre najlepší film – sošky Krištáľový glóbus.

Získali ste veľa ocenení, fotili ste rôzne celebrity. Ako ste sa dostali k ich foteniu?

,,Ono to malo celkom zaujímavý priebeh. Oslovil ma Jiŕí Bartoška s tým, aby som vytvoril scenár, ako by sme o festivale v Karlových Varoch dali vedieť. Spočiatku som pracoval na rôznych spotoch a propagačnej kampani. V tej dobe som chcel na prvú kampaň použiť historické portréty, ktoré boli z predošlých 30 ročníkov a zistil som, že nevzniklo nič. Povedal som si, že sa to musí zmeniť a musíme začať robiť portréty osobností, ktoré tam sú. Pretože po skončení festivalu je to jediné, čo ostáva ako taká nehýbajúca sa pamiatka. Takže hneď na prvom ročníku pod Bartoškom v roku 1994 som ich spravil päť.

Ako vznikol návrh ceny, ktorá sa odovzdáva v Karlových Varoch?

,,Spočiatku mal festival krištáľovú oblátku, ktorá sa odovzdávala v krabici na kinofilm. Niekoľkokrát sa ale stalo, že si ju výherca dal pod podpazušie, no počas podávania rúk na ňu zabudol a spadla mu na zem. S Jiřím Bartoškom sme sa o tom neskôr bavili a povedal mi, aby som skúsil navrhnúť novú cenu pre jeho prvý ročník vedený pod ním v roku 1994. Pôvodne sme skúšali osloviť viacero sochárov, chodili sme za nimi a pozerali sa na ich návrhy, no každý z nich sa snažil do tej sochy až príliš vtesnať svoj rukopis. V tíme spolu s Alešom Najbrtom, Cabaním sme sa dohodli, že každý z nás urobí vlastný návrh. Nakoniec sa vybral návrh, ktorý som spravil ja a zrealizoval sa do súčasnej podoby. Mali sme ale napríklad aj návrhy na to, aby sa táto cena mohla otáčať. Ja som si dokonca prial, aby sa táto cena stala súčasťou festivalu prirodzene, akoby len bola zaprášená a niekto ju vytiahol. Problém bol, že sa k tejto cene začali hlásiť rôzni ľudia… (viac v nahrávke)

      Slovenskí fotografi na Medzinárodnom filmovom festivale v Karlových Varoch

Ako ste sa stali súčasťou festivalu?

,,Celé to začalo tým, že ma zavolal na stretnutie Bartoška spolu s Rudom Biermannom, kde ma zasvätili do celej situácie. Išlo totižto o to, že sme potrebovali urobiť tak výraznú kampaň, aby sme prevalcovali vtedajší ambiciózny Pražský festival. Bolo to veľmi dôležité, pretože sa určovalo, ktorý festival dostane kategóriu A. No a na základe tých výsledkov ju dostal Karlovarský festival a ten Pražský zanikol.

Študovali ste na FAMU v Prahe. Mohli ste sa umelecky rozvíjať už v tom čase alebo ste boli ovplyvnený vtedajším režimom?

,,Povedal by som, že je to dosť často trend hovoriť, doba bola ťažká, ale ja som skutočne necítil, že by ma bolo niečo schopné zastaviť. Vždy som si robil čo som chcel a komunistov som nebral ako seriózneho partnera, pretože mi prišli zmätení a slabí. Ja som si v podstate robil svoje veci a oni keď nemuseli, tak do nikoho nešli. Jediný problém som mal, keď som vystavoval v Nemecku vo Frankfurte a oni potrebovali všetko schvaľovať a moje fotky neprešli. Lenže galerista v Nemecku už nejaké moje fotky v galérii mal a vystavil tie necenzurované. Za to ma chceli vyhodiť zo školy, ale nakoniec nič nespravili. Musím povedať, že FAMU mala veľmi silnú pozíciu a akademická pôda bola v podstate nedotknuteľná. Mne v podstate vyhovuje akákoľvek doba, pretože si myslím, že sloboda vzniká v hlave.

Čo Vás ku experimentálnej fotografii priviedlo?

,,Osobne chcem byť v živote sám prekvapovaný a keď už niečo ovládam, tak z toho začínam cítiť rutinu. Mám rád, keď môžem robiť veci, ktoré sú pre dobrodružstvo, a pri ktorých neviem ako to dopadne. Akonáhle zacítim, že viem ako to môže dopadnúť tak to nerobím, pretože neznášam rutinu.

Väčšina vašich fotografií je čiernobiela. Má to pre Vás aj nejaký hlbší význam?

,,Ono to opäť tak trošku súvisí s tou slobodou, pretože ak ste si chceli urobiť kompletnú čiernobielu fotku, tak sa to dalo urobiť skoro na kolene. Ďalší problém bola napríklad farba a potom je to otázka vnímania. Ja som vždy cítil, že je lepšie menej ako viac. Takže som mal tendenciu pre mňa zbytočné veci z foteného prostredia odstrániť a nechať tam len to gro. S tým potom mohol pracovať a dostať tú fotku do inej, nevídanej polohy. V zásade aj teraz keď sa fotí na digitál, tak fotím ten základ na farbu, ale pokiaľ ju tam nepotrebujem, odstránim ju. Vy musíte skrátka tú fotku postaviť tak, aby sa do toho obrazu dalo vstúpiť. Dobrá fotka nie je to, čo si pripraví autor, mala by byť otvorená pre diváka.

foto: Jakub Kňažko

text, edit: smarty, Michal Horváth

audio: Erika Černáková