Spoveď nádejného basistu: Mal som pocit, že 3,5 hodiny žujem žiletky

Určite si všetci spomínate na tento článok: http://goo.gl/2eTp86. Článok o profesionálnom tatérovi zo Serede, ktorý začínal tým, že rozvážal bagety a dnes má vlastné tetovacie štúdio a zákazníkov z celého Slovenska a Česka. Toto naše ,,mini interview“ s Mišom Sokolom (FB: Mišo Sokol Rafikki Tattoo) sa stalo najčítanejším článkom na našom webe za posledné dva roky, a aj preto som sa rozhodol, že o ňom napíšem znova.

V stredu 27.7. som sa dal druhýkrát potetovať. Znova u Rafikkiho. Jeho štýl tetovania,  spôsob prejavu a ,,zákaznícky servis“ sa mi tak zapáčili, že som neváhal ani sekundu. Moje inštrukcie boli veľmi jednoduché. Keďže moje prvé tetovanie bol abstraktný tulipán, tetovaný watercolour metódou, aj druhé tetovanie mal byť kvet. Chcel som slnečnicu a Mišo mi po dvoch týždňoch poslal jeho vlastný návrh, (tak, ako to robí pri každom tetovaní, všetko vychádza z jeho hlavy, talentu a šikovných rúk). Dohodli sme termín a po mesiaci čakania a tešenia sa, konečne to prišlo. Ale, asi som sa tešiť nemal. Keď sa ma Mišo počas tetovania spýtal, k čomu by som prirovnal bolesť, ktorú cítim, bez mihnutia oka som odpovedal: ,,Predstav si, že ťa strčia do mlynčeka na mäso, celého ťa pomelú, a potom natlačia do toho črievka na klobásky.“ A tak som sa rozhodol, že vám prinesiem niečo ako online zápisky, a ako by povedala moja manka : ,,Spoveď mladého basistu“.

8:00
Zvoní budík.
8:09
Zvoní budík.
8:18
Zvoní budík.
8:27
Rozhodol som sa, že ho štvrtýkrát už neodložím, ale bol to tvrdý boj. Po šiestich ťažkých zmenách v práci sa naozaj ťažko vstáva, ale predstava, že si idem znova ,,zohyzdiť“ svoje telo sa mi natoľko páči, že tento boj vyhrávam a vstávam.
8:35
Beriem do ruky žiletku a holím si hruď. Šialený nápad dať si potetovať krk a hrudník mi stále nepríde až tak veľmi šialený. Všetci hovorili, že to bude bolieť. Ale ja kašlem bolesť, som drsný muž. (Toto som si hovoril, až kým som si neľahol pod ihly v Seredi a nenahrnuli sa mi slzy do očí.)
8:50
Stále držím žiletku v ruke a stále bojujem s ochlpením na hrudi a na krku. Miesto, ktoré sa ide tetovať, musí byť hladké a jemné.
9:00
Odchádzam z bytu a píšem svojej morálnej podpore. Hádam nepôjdem na tento krvilačný zákrok sám. Jednu už vezie tato na stanicu, druhá mi kráča po boku a tretia zaspala. Nevadí, kým to všetko prekreslí, otlačí a zapáli si cigaretu predtým, tak to všetko stíha.
10:00
Prichádzame na stanicu a hľadáme nástupište, z ktorého sa vydáme na výlet do Serede.
10:15
Skvelá nálada nás neopúšťa, hlavne moju podporu. Veď im nikto nejde hladkať krk a hruď ihlami. Stále sa upokojujem tým, aká je tá kerka cool na papieri, a že aká mega bude na mojom krku. Stále som neoľutoval rozhodnutie mať tetovanie na ohryzku. Chyba. Prichádza autobus a my si pýtame študentský do Serede, (Karin si všimla, že nepýta ISIC, tak ako čerstvá absolventka FMK a ašpirantka na titul PhD. si pýta študentský tiež, veď všetci sme mladí duchom.)

10:45
Prichádzame do Serede. (Nemôžem vám povedať, čo som robil celú cestu v autobuse, lebo by ste sa mi smiali, že 23- roční ľudia takéto veci nerobia.) Nie, nechytal som pokémonov!
11:00
Toto je čas, na ktorom sme sa Mišom dohodli, že prídem na 11-tu a on mi ,,skrášli moje telíčko“. Stojíme pred jeho tetovacím štúdiom, čakáme. Zrazu prichádza hlavná postava dnešného dňa, ešte si vezme svoju povestnú kokakolu z bistra Rambus, ktoré sa nachádza hneď vedľa jeho štúdia. (Inak, toto bistro odporúčame tak na 10 bodov z 10. Krásne to vyzerá a neskutočné veci tam robia. Odporúčam burger s batatovými, cviklovými a zelerovými hranolkami.)

11:10
Mišo zisťuje aktuálnu situáciu. Moju. Psychickú. Ževraj budem plakať, ale ja sa nedám a stále to hrám na drsňáka. Prekračujem z nohy na nohu, zatiaľ čo ostatní v pohode ,,lebedia“ na tulivakoch.
11:30
Mišo prekopíroval môj krásny návrh slnečnice na papier, a ide mi to prirovnať ku krku. Pokojne sa mi to môže prekrývať, veď som dieťa kvetov už zopár rokov. Zatiaľ to vidím na svojej hrudi/krku iba otlačené perom, je to mega!
12:00
Po nekonečných otázkach, či si už môžem sadnúť do kresla a oddať sa dvestopädesiatimštyrom ihlám dostávam konečne kladnú odpoveď. Líham si. Moja morálna podpora pristupuje ku mne, hladkajú ma, ľutujú. Cítim sa, akoby mi niekto oznámil, že som neplodný a všetci majú potrebu si ma pohladkať, chudáčika. Ale dobre, je to super pocit, znova som stredobodom pozornosti, haha. 😀
12:05
Mišo ma dezinfikuje, utiera, pripravuje ,,pôdu“.
12:10
Počujem zvuk. Mám pocit, že je to traktor a ja sedím u zubára, ale nie. Je to Mišov strojček, ktorý sa pomaly, ale isto chystá zapichnúť do mňa.
12:12
DO P***! SK******* VYJ****** P***!
12:15
Prvý ťah máme za sebou, uuuuuf. Zvládol som to. 😀
12:30
Snažím sa na tú bolesť nemyslieť, ale jediné, na čo myslím, sú slová mojich kamarátov: ,,To vieš, keď sa dáš potetovať, to je taká iná bolesť, taká príjemná, taká bolesť, ktorú jednoducho cítiť chcem.“ V momente, keď si tie slová predstavím, mám chuť im vylúpnuť očká. Aby vedeli, ktorá bolesť je taká, ktorú JEDNODUCHO CÍTIŤ CHCEM! Ale áno, stále si opakujem, ja SÁM som sa chcel dať potetovať, ja SÁM som si vybral toto ,,dr*lé miesto“, akoby Rafikki povedal.
13:00
Dávame si prvú prestávku. Nevládzem. Mám pocit, že som jeden z pokémonov a bojujem v gyme a prehrávam jeden zápas za druhým. Tú neopísateľnú bolesť tetovacieho prístroja na mojej hrudi si naozaj neviete predstaviť. Moje slzy v očiach hovoria za všetko. ALE! Stále som ich nepustil von.

13:20
Znova si líham do toho diablovho kresla. Jediné čo ma počas spomínanej prestávky upokojilo bol pohľad do zrkadla. Už sa mi na hrudi rysuje stonka s listami. Keďže je tetovaná watercolour metódou, je jemne abstraktná, no i napriek tomu má krásne línie a je taká čistá. Trošku som rozcítil.
13:30
DO P***! SK******* VYJ****** P***!
13:35
Za tých pár minút mimo kresla som normálne zabudol, ako to bolí!
13:40
Mišo sa mi smeje, ja preklínam všetky tetovania sveta a stískam Karin ruku tak silno, ako to cítim ja na svojej hrudi. Mišo ma stále upokojuje, že to najhoršie eštelen príde. Všetko čo zatiaľ robí, je vraj jemné a skapem až keď mi začne tetovať ohryzok.
13:50
Au. 🙁
13:55
Au. :((
13:55
DO P***! SK******* VYJ****** P***! Stále to neprestáva bolieť.
14:10
Ohryzok. Ďakujem všetkým za pozornosť, práve zomieram. Slzy sa mi nahrnuli do očí, ale STÁLE som ich nepustil celé von, ,,šak teda jako chlap, né?!“
14:15
Všetci ma ľutujú. Uhm, ale iba 2 minúty. Potom celá moja morálna podpora (Lucia, Katka a Karin) odchádzajú na kávu. Veď jasnéééé, chodďte v pohode vedľa do Rambusu na kávu, ale ak tu náhodou zomriem, tak sa na moju krásnu slnečnicu na krku neopovážte ani pozrieť!!!
14:30
Dávame si poslednú prestávku. Slnečnica je na krku, mne behá mráz po tele a cítim sa akoby mi v rambuse miesto toho brugra naservírovali 12 tupých žiletiek a ja som ich odhladu všetky zožral. Ibažeby sa mi zasekli v krku a na hrudi.
14:50
Mišo ma upokojuje, že už iba detaily a som hotový. ZNIE TO SUPER!
14:55
DO P***! SK******* VYJ****** P***! On mi zabudol povedať, že sú to v podstate detailiská a budú boleť rovnako, ako všetko ostatné.
15:15
Vidím svetlo. Som v tuneli. Áno, je to svetlo na konci tunela a ja sa k nemu približujem. Takže už len chvíľka a som hotový.
15:30
Ani som si to neuvedomil, a JE TO HOTOVÉ! Mám to za sebouuuuuu. Vydržal som toooo. No dobre, mal som veľa rečí, veľa nadávok, veľa sĺz v oku, ALE IBA V OKU, ale JE TO TAM. Cítim sa akoby som práve vyhral Majstrovstvá sveta v ľadovom hokeji! SOM ŠATAN A DAL SOM VÍŤAZNÝ GÓL! Mišo sa mi iba popod fúzy usmieva a niečo si strieka na servítky. Nevadí, nech si robí čo chce, ja už som konečne znova basista a mám to za sebou.

15:35
*********!!*****************!!****************!!***************!!!!
15:40
Bola to dezinfekcia. Pocitovo to viem odhanúť na etanovometanolovopolyhdrátový alkohol. NAJHORŠIA BOLESŤ NA SVETE! Najhoršia.
15:50
Bolesť ustúpila. Vidím svoj hotový krásny krk. AAAAAAAAA! STÁLO TO ZA TO! Počas celého tetovania som si hovoril, že už nikdy viac, nikdy. Au, ******, nikdy. A viete čo? 5. septembra mám ďalší termín. 😀 Chcem mať dokončený krk, a na to, aby som bol skutočné dieťa kvetov mi predsa na druhej strane krku chýba ešte tretí kvet. Bude to ruža a neskutočne sa na ňu teším. Je to skutočne bolesť, ale tatér, ktorý je minimálne tak šikovný ako Mišo Sokol Rafikki Tattoo je pre mňa umelec, ktorý vytvoril unikátne dielo, ktoré nemá na svojom tele nikto. Vytvoril ho pre mňa, a iba ja mám niečo také na krku. Je to skvelý pocit.
16:00
Lúčime sa s naším kamarátom, tatérom a skvelým človekom. Táto veta znie, ako keby Miško umieral. 😀 Ale nie, povedali sme si čau, a že sa tešíme na ďalšiu spoločnú návštevu. Mišo sa ešte na záver pochválil, že aký je šikovný, že dnes mu to šlo odruky, čistý čas tetovania asi 3,5 hodiny, a ako skvele to vyzerá, povedal mi ako sa mám o to starať, a išli sme ,,het“.

Celú Mišovu tvorbu si môžete pozrieť na jeho facebooku: Mišo Sokol Rafikki Tatto. Ak by vás o ňom zaujímalo čosi viac, tak počúvajte od septembra vaše študentské rádio. Miša si pozveme aj na rozhovor do rádia, nech nám o sebe a o svojom povolaní porozpráva.