Panelová diskusia MaM 2015: Záchranou pre tento svet môže byť iba kreativita

V popoludňajších hodinách prvého dňa v Smoleniciach bola súčasťou konferencie panelová diskusia ,,Človek v zrkadle mediálnej kreativity.“ Témou sa zaoberali okrem teoretických odborníkov aj osobnosti z praxe. Vyjadrili sa o mediálnej produkcii na Slovensku, mediálnej gramotnosti a aj o tom, kedy nastáva pre diváka istá forma extrémnosti. 

V Hlavnej sále v Smoleniciach dnes prijali pozvanie Martin Nikodým (moderátor RTVS), Dano Dangl (režisér a scénarista), Zora Hudíková (Paneurópska univerzita v Bratislave) a Alexander Plencner (FMK UCM v Trnave). Takmer dvojhodinovú diskusiu viedol moderátor Slavomír Magál (FMK UCM v Trnave). V úvode debaty sa vyjadrili na tému mediálnej produkcie, ktorá disponuje pojmom realita vs. paródia. Hodnoty, ktoré prevládajú v masovej spoločnosti, neodovzdávajú divákovi správnu mieru informácií.

Martin Nikodým. Foto: Jakub Kovalík

Elity by mali vychovávať národ 

Vedúci Katedry umeleckej komunikácie Slavomír Magál skonštatoval, že spisovatelia boli kedysi tzv. svedomím národa. Kto zastupuje však svedomie národa teraz? Podľa Alexandra Plencnera predstavujú súčasné hodnoty spoločnosti elity. ,,Keď si spoločnosť zapne TV, očakáva svoj formát, svoju tému. Elity nezmizli, len sa zmenilo prostredie vyhľadávania, témy si hľadajú už niekde inde. Okrem toho máme na Slovensku obrovské množstvo médií, ktoré nám ponúkajú podobné mediálne obsahy.“  

Dano Dangl hovorí, že súkromné televízie zaujímajú iba čísla.  RTVS okomentoval so slovami, že ich momentálne formáty sú na schopnej úrovni produkcie. Aj napriek tomu, že verejnoprávna inštitúcia disponuje s programovou štruktúrou určenou zákonom, jej mediálne obsahy sa začali výrazne zlepšovať.

Nikodým: ,,Jediné, čo môžeme odovzdať divákovi, je radosť zo života, a to, keď cíti, je ochotný vám to uveriť.“ 

Foto: Jakub Kovalík

Médiám chýba pozitívny hrdina 

Spravodajstvo sa v súčasnosti stáva zábavnou reláciou a naopak, zábavné formáty naberajú informačný charakter. Naša krajina je veľmi nasýtená túžbou po politike a prejavuje sa to aj v mediálnych obsahoch. Zora Hudíková dodáva: ,,Žijeme v paranoidnej spoločnosti. Ľudia veľa klebetia, ukazujú na vás prstom. Bulvár si kúpia, ale aj tak si z neho vytiahnú iba informácie, ktoré vyhovujú im.“ 

Spoločnosť je nasýtená množstvom negatívnych informácií a nechcú prijímať ďalšie. Potrebujú pozitívneho hrdinu, pozitívny náboj v televíznych formátoch, a ten chýba. Súčasné spravodajstvo je plné kriminality a negatívnych situácií, ktoré pohltia spotrebiteľa. Ľudia však berú informáciu aj vtedy, keď je negatívna. ,,Prikladáme príliš veľký dôraz na spravodajstvo, a to ho robí lacným,“ dodáva Dangl.

Zora Hudíková si myslí, že by mali na Slovensku ľudia vedieť pracovať s viacerými zdrojmi informácií a neuveriť hneď prvej, ktorá sa im dostane pod ruku. Častokrát z toho vyplynú iba tie negatívne situácie a pôvodný pozitívny účinok sa vytratí. ,,Mladí ľudia pracujú iba s čiastkovými informáciami. Skupina mladých odmieta rozprávať sa a hodnotiť, učiť sa a vyhľadávať informácie ďalej, pokiaľ sa ich téma netýka.“

Koľko ešte spoločnosť znesie?

Digitálne médiá sú v súčasnosti testom, čo naše publikum znesie. Je to o citovom rozlišovaní na to, čím sme, a čo už prechádza nad hranice možností. Ako príklad uvádza Alexander Plencner reportáž z TV Markíza o „opitom“ lekárovi: ,,Tento výstup bol situáciou, kedy si už ľudia povedali dosť! Podarilo sa im prekročiť hranicu.“ Ak istú hranicu extrémnosti médiá prekročia, divák je presýtený a neznesie ani vulgarizmy. ,,Nie som zástancom vulgarizmov, ale som ochotný to prijať, neberiem to ako tabu,“ vyjadril sa Martin Nikodým. Iný názor zastáva Alexander Plencner: ,,Podľa mňa záleží od kontextu. Niekedy to tam jednoducho patrí a zapadne, čiže netreba hádzať všetko do jedného vreca.“ 

A ako dodal Martin Nikodým na záver:

                                          ,,Čo je už dávno vyriešené, možno tolerancia je to, v čom máme najväčšie                                                         medzery.“ 

Foto: Jakub Kovalík

Text: Karin Kubíková